Peter a Lucia:))
Ahojte, tak toto dielo sice uz ma autora a nim je svetoznami realista Rommain Roland:) Knizku som precital uz asi 10 krat ale nikdy sa po jej docitani neubranim slzam:)) Je to proste asi ta najkrajsia knizka aku som kedy precital:))
Romain Rolland: Peter a Lucia
Dej sa odohráva od stredy 30. januára do Veľkého piatku 29. marca 1918 v Paríži. Peter je 18-ročný chlapec. Vrátiac sa domov, vtisol sa do preplneného vagónu metra. Stál pri dverách, zovretý množstvom ľudských tiel. Nemyslel na to, čo bude. V Paríži je už 4 roky vojna. Petra spolu s jeho rovesníkmi povolali k vojsku. Zatvoril oči a premýšľal. Keď ich otvoril, všimol si, že niekoľko krokov od neho stojí dievča. Na nasledujúcej stanici sa ľudia tisli do preplneného vagóna. Petra unášala vlna ľudských tiel. V tom okamihu Petrova ruka chytila inú ruku. Bola to ruka dievčiny. Ruku si však nevymanila. Stáli spolu ani sa nepohli. O dve stanice ďalej ho pustila, vystúpila. Chcel ísť za ňou, ale metro sa pohlo. Potom vystúpil aj on. Peter Aubier býval u rodičov neďaleko Clunyjského parku. Jeho otec bol úradník. Petrov o šesť rokov starší brat – Filip, narukoval, len čo vypukla vojna. S Filipom boli nielen bratia, ale aj priatelia, zverovali sa jeden druhému zo všetkým.
Peter sa na prvý pohľad zaľúbil do neznámeho dievčaťa, ktoré stretol v metre a rozhodne sa ho nájsť. Prechádzal sa po meste a rozmýšľal. Bol práve pri schodoch Mosta umenia, keď ju zrazu zbadal. Pod pazuchou niesla veľký zošit na skicovanie, zostupovala dolu schodmi, pozreli sa na seba, začervenali sa a každý šiel svojou stranou. Asi o týždeň sa potuloval Luxemburskou záhradou, keď zrazu ho niečo nútilo obzrieť sa. A uvidel dievča, akoby naňho čakalo. Zrazu sa postili do rozhovoru. Ponáhľala sa na električku, ale mala ešte dosť času, tak sa posadili k fontáne a rozprávali sa. Bola hladná, a tak jej Peter ponúkol svoju žemľu. Prezradila mu, že sa volá Lucia a že je maliarka – amatérka. Maľuje portréty, prekresľuje obrazy... dohodli sa, že sa nasledujúci deň opäť stretnú pri fontáne. Potom sa Lucia vrátila domov. Takto sa stále stretávali. Nevadilo im, že je vojna, nezaujímali sa o to. Žili len jeden pre druhého. Stretávali sa, či bolo zima, či pršalo, alebo svietilo slnko. Mali sa stále radi viac a viac. Lucia maľovala portréty v múzeu, a potom ich nosievala do obchodu, kde ich predavač predával. Takto si zarábala. Jej mama pracovala v továrni, kde vyrábali muníciu. Peter sprevádzal Luciu, keď išla odniesť hotové portréty do obchodu alebo keď si šla po peniaze. Pri jednom z rozhovorov Peter navrhol Lucii, aby namaľovala jeho portrét. Najprv nechcela, ale nakoniec prisľúbila. Dohodli sa na stredu poobede, vtedy bola Luciina mama v práci. Lucia mu opísala, kde býva, a potom sa rozlúčili. Peter našiel dom ľahko. (Na ulici sú len tri domy. Lucia bývala v poslednom z nich.) Peter prišiel potichu. Pri dverách ho už čakala Lucia. Viedla ho do prvej izby, kde pracuje. Opýtala sa či priniesol fotografie. Peter ich podal Lucii a obidvaja sa smiali. Potom mu aj ona ukázalo svoje fotografie.
Lucia začala načrtávať Petrov portrét. Keďže sa Peter nesmel hýbať ani rozprávať, rozprávala iba Lucia. Rozprávala mu o svojom detstve na vidieku. Pochádzala z Tourainska. Jej matka, dcéra z dobrej zámožnej meštianskej rodiny, zaľúbila sa do učiteľa, gazdovho syna. Meštianska rodina sa postavila proti manželstvu. Nakoniec sa však Luciini rodičia zobrali, no rodina nechcela o nich ani počuť. Potom sa narodila Lucia. Otec sa zodral v robote a zomrel, a tak sa Luciina matka sama starala o ňu. Pomaly sa stmievalo, a tak sa Peter pobral domov. Po niekoľkých mesiacoch sa vrátil domov Petrov brat – Filip. Hneď si všimol, že Peter sa zmenil. Neprivítal ho tak ako inokedy. Peter bol zamyslený. Filip si nevedel vysvetliť jeho zmenu dovtedy, kým ho neuvidel spolu s Luciou. Vtedy si uvedomil Petrovu zmenu – láska. Neskôr večer sa bratia rozprávala tak ako inokedy.
Vzťah medzi Petrom a Luciou sa stále viac a viac prehlboval. Rozprávali si o spoločnej budúcnosti, hoci vedeli, že sa jej nedožijú. Sľúbili si, že na Veľkú noc sa zoberú. Nadišiel ich veľký deň. Peter kúpil Lucii kvety a vybrali sa ruka v ruke ku kostolu Saint Fuvais. Vošli dnu, sadli si ku pilieru a tíško šepkali: „Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si je beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia.“ Ale v tom začali bombardovať Paríž a jedna bomba dopadla aj na kostol. Lucia chcela chrániť Petra vlastným telom, ktorý sa šťastlivo usmieval s privretými očami, vrhla sa k nemu tak, že boli s sebe celkom pritúlení. A vtom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.
Komentáře
Přehled komentářů
Velmi krasny len mohli ste to trochu dokončiť...Ale inak 1*
to lenka-chan
(Dinozo, 7. 11. 2007 19:05)Ahoj, veru dalši smutny pribeh:( ani ja som sa po jeho dočitani neubranil slzam..no na druhej je to strašne pekny pribeh o láske ktorá môže vzniknut aj v čase vojny....
další smutný príbeh:(((
(Lenka-chan, 7. 11. 2007 14:00)Keď som to začala čítať myslela som si,že to bude mať štastný koniec,ale mýlila som sa.To je táááák smutné až sa mi chcela plakať:)
uhh
(peknee, 8. 5. 2009 10:47)